Rozmýšľala som nad tým už hodnú chvíľu, teda, pár rokov ak mám byť úprimná. Nemám vždy čo povedať, ale občas hej, občas cítim potrebu... k niečomu sa vyjadriť. Alebo sa len vyrozprávať, vypísať sa z pocitov, bez toho aby sa na mňa v tom momente dívali niečie oči. Možno niečo ako denník, skôr taký verejný, pre mojich priateľov, pre tých, s ktorými by som chcela byť neustále v kontakte, no akosi sa mi to nedarí zmenežovať. Prepáčte, v tomto som asi zlá priateľka. No snažím sa byť lepšou. Všetky pochvaly sú vítané :)
Myslím, že túto sériu by som mohla nazvať Lisabonské denníky. Momentálne tu žijem, pre všetkých, ktorí nevedia. Aj pre tých, ktorí vedia, že niekde som, ale nevedia presne kde(napr. môj mladší brat, ahoj). Ak mám byť úprimná, Lisabon bol až moja druhá voľba, tá prvá bola Švédsko, no to mi zamietli. Lebo by som vraj nemala ani na chleba, tak teda ok. Ak by som si však mala vybrať úplne slobodne, a nie podľa tabuliek, šla by som do Paríža, Ríma, Milána alebo Londýna. Do týchto miest som sa zamilovala a pokojne by som tam šla študovať. Na Lisabon som sa síce tešila, ale nebola som nejako extra nadšená. Chvála Bohu. Lebo viete ako to je, však? Ak sa na niečo tešíte, väčšinou to dopadne zle, a práve naopak, ak sa netešíte, väčšinou sa to vyvinie skvele. Môj prípad. Lisabon je krásny, Portugalsko nádherné, ľudia sú tu milí a ochotní(a ako bonus – všetci majú na všetko čas, tu by som asi fakt mohla aj žiť). Moja univerzita mi pripadá ako z filmu, no dobre, môžem to porovnávať len s tými pár slovenskými, na ktorých som mala tú česť byť alebo o nich počuť, ale aj napriek tomu, učitelia sú tu skutoční profesionáli a je na nich vidieť, že ich práca ich nie len živí ale aj baví. Najlepšie na tom je, že nás tu učia skutoční odborníci zo skúsenosťami, napríklad Vojenské štúdia nás učí vojak, ktorý slúžil 30 rokov, Európske štúdia bývalý predseda Európskej komisie a premiér krajiny. Takéto vyučovanie sa mi naozaj páči. Mojim snom je tiež niekedy učiť, keď budem vnútorne bohatá a mať čo učiť. A teda, keď mi prestane robiť problém rozprávať pred množstvom ľudí.
Ale naspäť k podstate. Život v Lisabone je iný ako v Humennom, iný ako v Trnave, či Bratislave a dokonca aj ako v Tirolskom Imste. Každé z týchto miest má svoje špecifikum, život v nich plynie vlastným tempom, obyvatelia riešia iné problémy a tešia ich iné radosti. Tu mi robí radosť napríklad, keď nájdem dobrú kávu. Fakt! Po prvotnom ošiali zisťujem, že umenie kávy nepatrí medzi silné stránky Portugalcov. Po zistení, že na ozajstné cappucino tu narazím tak v jednej kaviarni zo sto, som sa vzdala nádeje a začala si rovno objednávať espresso. Na moje prekvapenie, nájsť dobré espresso je tiež umenie. No na druhú stranu má Portugalsko jednu veľkú výhodu a to teplé podnebie, v dôsledku ktorého sa tu vypestovala pekná vinárska tradícia. Za výborné kvalitné víno za 1,50 som ochotná im tú kávu odpustiť. Ale čo ešte len pastely! Bohuvďaka za pastely! Pastel je tradičný portugalský koláčik, taká malá taštička s pudingom. Najprv si poviete, že nah, nič extra. No a potom sa to zrazu stane vašim zvykom a vy si neviete kávu bez pastelu už ani predstaviť. Bezpochyby je to jedna z vecí, ktoré mi v živote po-portugalsku budú chýbať. Fascinujúca je tiež premenlivosť počasia, keď som sem v januári prišla, chodila som v tričku a saku, bolo to úplne postačujúce a teplota ovzdušia bola tak akurát. Potom sa ochladilo a začalo pršať. A štyri týždne neprestalo. Vtedy som bežne nosila aj šesť vrstiev oblečenia, skoro ako doma na Slovensku. Teraz sedím v parku, je 17° a ja tu sedím v tričku. Včera fúkalo a večer opäť lialo. Uvidíme čo bude ďalej. Chcem veriť, že všetky zásoby dažďa si už nebo vypršalo.
Na sídlisku, kde bývame, sa ľudia tešia keď začujú angličtinu. Občas nás zastavia a chcú si precvičiť tú svoju. Predavači v obchodoch sú zhovorčiví a často krát rozprávajú viacerými jazykmi ako naši vrcholoví politici. Sranda. Väčšinou sú to ľudia, ktorí tiež prišli odniekiaľ zo sveta, pobudnú tu chvíľu a potom pôjdu zase ďalej. Páči sa mi takáto sloboda. Keď človek cestuje, musí byť pripravený čeliť výzvam, na ktoré by doma ani nepomyslel. Nie je to ľahké, musíte sa adaptovať na nové prostredie, nájsť si nových priateľov, zistiť ako tu veci fungujú resp. nefungujú. A potom to zrazu všetko opustiť a vrátiť sa späť domov, alebo sa pohnúť ďalej a opäť odznova ten istý kolobeh. Som presvedčená, že práve toto je spôsob, kedy človek rastie najviac. Keď sa musí spoliehať len sám na seba a neustále posúvať svoje hranice komfortnej zóny. Preto cestujte! Nezostávajte sedieť doma na zadkoch. Lebo keď sa potom vrátite, váš domov sa vám už nikdy nebude zdať rovnaký. Mamina kuchyňa bude zrazu neoceniteľnou kulinárskou oázou. Les za vaším sídliskom rajom. A rozhovory s vašimi starými priateľmi vám budú tešiť dušu viac než kedykoľvek predtým.
Momentálne nám v škole začalo polsemestrálne skúškové, avšak my skúšky nemáme tak máme trocha voľna. No a keď to spojíme s veľkonočnými prázdninami, tak máme dva týždne voľna. Na to-do liste mám asi 7 esejí, no ja zatiaľ píšem toto. Jednu som už dokončila, písala som ju dva týždne namiesto plánovaných troch dní, tak mi držte palce. Deadliny sú jedna z najhorších vecí na dospelosti. Ale na druhú stranu, keby neboli, niektorí ľudia by niektoré veci nikdy nedokončili. Asi je to teda dobre, tak ako to je.
To je zatiaľ všetko, posielam vám tie najsrdečnejšie pozdravy a trocha slnečných lúčov kamkoľvek sa nachádzate.
Mon.
